OLTÁRNE KAMENE

Ako vznikol zvyk vkladať kamene do oltára?

Pri kresťanských bohoslužbách sa už od najstarších čias stal kamenný oltár symbolom Ježiša Krista: "Kameň čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným." (Ž 118,22; Mt 21,42; Mk 12,10; Lk 20,17; Sk 4,11; Ef 2,20n.; 1Pt 2,7)
Pri posviacke nového kostola alebo oltára biskup mazal dosku (menzu) posvätným olejom (krizmou).
Keď sa začali zhotovovať v kostoloch oltáre z dreva, tieto sa nemazali olejom, ale vkladal sa do menzy kameň, ktorý biskup požehnal.
Pokiaľ bolo treba sláviť omšu mimo kostola, a nebol k dispozícii tzv. cestovný oltár, vybrali kameň z oltára a omšu kňaz slávil na ňom.
Ak sa mala sláviť omša v kostole (alebo kaplnke), ktorý nebol posvätený biskupom, zabezpečili si aspoň kameň, ktorý už bol požehnaný biskupom a ten vložili do oltára.


Oltárny kameň v menze bočného oltára vo farskom kostole sv. Juaraja

 

Prečo boli do oltárnych kameňov vkladané relikvie svätých?

Prvé tri storočia kresťanstva boli poznačené krutým prenasledovaním veriacich. Mnoho ľudí pre vieru v Krista obetovalo svoj život. V liturgickej praxi sa tak rozvinula úcta ku mučeníkom. Zaužívalo sa, že sväté omše sa slávili na ich hroboch.
Keď ďalšia vlna prenasledovania nedovolila, aby sa veriaci zhromaždili na omšu ku hrobu mučeníka, tak vybrali z hrobu časť z jeho ostatkov, ktoré preniesli na bezpečné miesto, kde sa omša mohla v pokoji sláviť. Tak vzniklo, že do oltárov sa začali vkladať ostatky svätých, alebo aspoň ich relikvie.
Relikvie (zvyčajne dvoch) svätcov bývali vkladané aj do oltárnych kameňov. Tam boli uložené zvyčajne v zapečatenom puzdre. Na priloženom lístku bolo uvedené, ktorý biskup a kedy kameň požehnal, a tiež mená svätcov, ktorých relikvie sa v kameni nachádzajú.
Pri starších kameňoch boli relikvie vkladané do diery v kameni, ktorá bola z jeho spodnej strany kameňa. Kameň s relikviami bol vložený do dreveného rámu, ktorý bol zabezpečený pečaťou z červeného pečatného vosku, aby sa zabránilo manipulácii s relikviami.
Novšie technológie opracovania kameňa umožnili vyrezať do neho štvorcový otvor z vrchu, do ktorého sa vložili relikvie. Otvor bol uzatvorený vlepením kamenného štvorca presnej veľkosti. Takýto kameň sa už nedával do dreveného rámu, ale priamo sa vkladal do menzy oltára.


Lístok na spodnej strane oltárneho kameňa v bočnom oltári kostola sv. Juraja (rovnaký je aj v hlavnom oltári).  Kamene požehnal 22. februára 1913 biskup Ľudovít Rajner, ostrihomský generálny vikár. Obsahujú relikvie sv. mučeníkov Klementa a Kandida. (Svätých mučeníkov týchto mien bolo v 3. a 4. storočí viacero.)

 

Odkiaľ sa vzali vystavené kamene?

Pri čistení veže kostola boli pod vrstvou holubieho trusu objavené staré oltárne kamene v rôznych štádiách poškodenia. Nápisy na nich sa už poväčšine nezachovali. Jeden kameň má zvyšky už nečitateľného nápisu. A len jeden kameň má nápis čitateľný: V niektorých sú ešte vložené relikvie, ale z ďalších sa už relikvie stratili.
Kamene sú zväča z 18. a 19. storočia. Najstaršie sú možno z druhej polovice 17. storočia - ak by sa jednalo o pôvodné kamene z oltárov, keď bol kostol v roku 1676 postavený. Ďalšie kamene sú zo zrušených (zaniknutých) oltárov v kaplnkách obce. Jeden z kameňov pochádza zrejme až z 20. storočia.

1.

Jeden zo starších kameňov. Je pevne uložený v drevenom ráme, takže je pravdepodobné, že relikvie sú v ňom stále vložené.
Na spodnej strane sa nachádzajú zvyšky lístka s už takmer úplne nečitateľným latinským nápisom:

 

2.

Ďalší zo starších kameňov. Lístok s údajmi sa na ňom nezachoval. Ale zvláštny je nápis ceruzkou na spodnej strane: 1771 alebo 1671? Podľa štýlu písania číslic sa zdá, že pôvodný je údaj 1771. Navyše, ak by bol pôvodný letopočet 1671, tak by bol kameň o päť rokov starší než kostol, čo je nepravdepodobné.

 

3.

Ďalší kameň, podobný tomu predošlému. Pre poškodený rám v ňom kameň nedrží, čo spôsobilo aj obitie jeho rohov.

Zdá sa, že napriek tomu, že kameň z rámu vypadáva, v jeho otvore sa asi zachovali vložené relikvie.

 

4.

Ďalší kameň je podobného druhu ako predošlé dva. Drevený rám je však odlišný. Je na ňom najlepšie zachovaná pečať z červeného pečatného vosku, jej reliéf sa lepšie vykreslil pri bočnom osvetlení:

 

5.

Iný typ kameňa. Rám mohutný ale otvorený, a štvorcové puzdro s relikviou, ktoré v ňom bolo vložené, chýba. Aspoň vidieť postup, ako do dreveného rámu vkladali kameň s relikviou a rám zapečatili.

 

6.

Jediný kameň, pri ktorom sa zachoval lístok, aj keď poškodený, s čitateľnými údajmi. Požehnal ho 20. októbra 1870 ostrihomský arcibiskup Ján Šimor a obsahuje relikvie svätého Optáta a svätej Vincencie. Ide o menej známych svätcov. Keďže za služby bolo treba biskupstvu platiť (čiže oltárny kameň kúpiť), zrejme od významnosti mien svätcov závisela aj cena kameňa. (Sv. Optátus bol v 4. stor. biskupom v sev. Afrike, napísal traktát proti heréze donatizmu. Sv. Vincencia žila tiež v 4. storočí, bola manželkou sv. Severa, biskupa v Ravene.) Mená svetcov sú na spodnej strane rámu napísané aj ceruzkou.

Hoci je vosková pečať zničená, posuvná časť rámu pevne drží - je tam kliniec. Ale rám je na opačnom konci rozpadnutý, takže sa dá otvoriť.
 
V kameni je vložené kovové štvorcové puzdro s relikviami. Na rodiel od predošlého kameňa, kde je otvor pre relikviu len jednoducho vyrezaný do štvorca, tento kameň má otvor zložitejšieho tvaru: V štvorcovom otvore je ešte hlbší kruhový otvor. Je to kvôli tvaru kovového puzdra. Jeho kruhová časť zrejme obsahuje pečať, ktorou je puzdro chránené proti otvoreniu a manipulácii s relikviami.
 
 

7.
Najmladší kameň je zrejme z 20. storočia. Kameň už nie je vložený do dreveného rámu. Relikvie sú vložené do štvorcového otvoru, ktorý je z vrchnej strany kameňa. Otvor je uzatvorený vlepením kamenného štvorca presnej veľkosti.

 

Kamene boli očistené, ich drevené rámy ošetrené proti červotočom.
Aby mohli byť vystavené, bol pre ne zhotovený rám, do ktorého sú osadené.
Pri príležitosti farských hodov - výročia posvätenia kostola, sú v ňom vystavené