História farnosti

          Najstaršie dejiny obce a farnosti nie sú dostatočne známe, pretože z tých čias sa zachovalo len veľmi málo písomných historických prameňov.
          Obec vznikla zrejme v priebehu 14. storočia, ale je možné, že jej územie bolo osídlené už prv. Archeologické prieskumy dokazujú, že v čase, keď hranica Rímskej ríše (Limes romanum) siahala po Dunaj, čiže v druhom až piatom storočí, boli už brehy riek Moravy a Myjavy osídlené. Na území Borského Sv. Jura sa však archeologický prieskum nekonal, preto nevieme, či aj v jeho katastri existovali nejaké prehistorické sídla. Je to však celkom možné, pretože v susednom Kuklove sa našli stopy keltského sídliska z laténskej doby (mladšej doby železnej) a to len 1,5 kilometra od Borského Sv. Jura.
          Pozvoľný rozvoj územia a jeho osídľovanie pokračovalo aj v čase, keď bolo Záhorie súčasťou Moravského kniežatstva.
          Výrazná zmena nastala zánikom Veľkej Moravy. Nájazdy Maďarov spôsobili vyľudnenie celého poriečia Moravy. Roztrúsené malé osady zanikli, obyvateľstvo bolo zväčša vyvraždené alebo odvlečené. A keď následne vzniklo Uhorské kráľovstvo, Záhorie sa stalo konfiniom (hraničným územím), čiže akousi nárazníkovou oblasťou medzi susedskými štátmi. Postupné formovanie vzťahov týchto štátov umožnilo pomalé znovuosídľovanie, ktoré trvalo celé 11. a 12. storočie.
          Predpokladá sa, že až do 13. storočia bolo toto pohraničie strážené bojovými kmeňmi Sikulov, ktorí sem prišli spolu s Maďarmi. Všeobecne sa prijíma názor, že sídliská Sikulov dali názov aj susedacim obciam Sekule, Kuklov a Ciglád pri Moravskom Svätom Jáne.
          V Kuklove sa pôvodná osada zrejme nachádzala vyššie, než je dnešná obec, smerom na Borský Sv. Jur. Neďaleko hranice s jurským chotárom stál v 13. storočí kostolík a okolo neho cintorín. Niet o tom síce žiadneho písomného dokladu, ale zistilo sa to tak, že keď tam ľudia chodili kopať piesok, nachádzali kosti a napokon sa tam objavili aj základy kostolíka, datovaného do 13. storočia. To miesto kuklovčania nazývajú "Kostelík". Zrejme tu sa nachádzala pôvodná osada Sikulov a po jej zániku sa ľudia usadili bližšie k rieke. O súčasnom kuklovskom kostole sv. Štefana sa niekedy uvádza, že pochádza z roku 1330 a že bol v 18. storočí prestavaný. Je to však nesprávna informácia. Zápisnice kánonických vizitácií zo 16.-18. storočia žiaden kostol v Kuklove neuvádzajú. Kostol sv. Štefana bol postavený až v 18. storočí  ako filiálny kostol svätojurskej farnosti.
          Za zmienku však stojí ešte kostol v ďalšej susednej obci, v Závode. Kostol Navšívenia Panny Márie na tamojšom cintoríne, ktorý bol pôvodne zasvätený sv. archanjelovi Michalovi, má v tráme vyrytý rok 1339. Aj keď prvé písomné zmienky o obci sa objavujú až o niekoľko storočí neskôr, tento letopočet posúva počiatky dediny do čias, keď vznikol aj Borský Svätý Jur.


Systém obrany hraníc Uhorského kráľovstva sa postupom času menil a v 14. storočí bolo už Záhorie husto osídlené a viedol cezeň čulý obchodný ruch. Pohraničné jednotky Sikulov tu už neboli potrebné a vytratili sa z tohto územia. Existujú náznaky, že boli kráľom zámerne presunuté do Sedmohradska.


 

 

  Poodhalenie začiatkov dejín Borského Svätého Jura

Tajomstvo kuklovského kostelíka

 

POVESTI O OBCI

Povesť o breste

Vlastivedný časopis Devín v roku 1934 uviedol článok Vladimíra Plicku, v ktorom sa opísaná povesť, týkajúca sa počiatkov osídlenia územia Borského Sv. Jura (Devín, 1934 / č. 8, str. 46):

Tam, kde sa dnes rozkladá dosť veľká obec Bor. Sv. Jur, šumeli pred dávnymi vekmi husté lesy. Za tatárskeho plienenia skrývali sa v nich kresťania. Kde tu museli sa zastaviť, lebo hustý les napredovať im zabraňoval. Preto stromy nútení boli vyrubovať. Keďže však stopy po sebe chceli zakryť, vyrúbané stromy pekne postavili na predošlé miesta znova. V takýchto časoch veľa ľudí tam zahynulo hladom a zimou. Iní zas poblúdili alebo sa stali obeťou dravých zvierat.
Časom tie lesy boli vyklčované a chudobný ľud staval si tam malé domčeky, z ktorých pomaly vyrastala dedinka. Na pamiatku zostal len jediný strom, brest. Hovorí sa o ňom, že bol taký hrubý, že nemohlo ho oblapiť ani sedem chlapov dovedna.
Čo všetko pamätal ten Brest? Časy sa míňali, prešli storočia, ale brest stál a stál. Či naň veky nepôsobili? Ej, veru pôsobili: zostarel a zbútľavel. Už nebol taký hrdý, ako kedysi. Pomaly prichádzal koniec. Starí občania rozhodli, že ho treba vyrúbať.
Hrdý a priateľský brest padol. Keď ho už nebolo, len vtedy pocítili, že stratili čosi, čo bolo k ich srdciam úzko prirastené. Oči Borskosvätojuranov zaslzili. Rozlúčili sa s ním ako so starým priateľom, ktorého stratili naveky. Až teraz zbadali, že kôra stromu husto je doráňaná streľnými guľkami zo starých vojenských pušiek! Tie guľky prezrádzali, že ten brest bol naozaj dobrým priateľom, že bol svedkom tuhej bitky s nepriateľom, že bránil ich predkov pred guľkami - svojím telom. Ako pravý hrdina!

Povestný brest spomína aj Imrich Ehrenberger (Borský Svätý Jur 1394 – 1994, str. 28-29):

V poli za obcou pri ceste do Kuklova je božia muka, ktorá by mohla pochádzať zo začiatku 17. storočia. V súvislosti s jej existenciou sa uvádzajú udalosti roku 1605, keď obec vypálili hajdúsi Štefana Bočkaja. V roku 1645 sa pri ďalšom povstaní Juraja Rákociho v lesoch ukrývalo miestne obyvateľstvo. Pri božej muke boli pochovaní obrancovia obce z týchto čias. Až do 19. storočia stával pri nej mohutný brest. Poškodil ho oheň, ktorí založili pastieri a keď začal schnúť dali ho vyrezať. Len panohy z neho odviezli na šiestich vozoch.

Keďže pamätný brest existoval až do 19. storočia, je málo pravdepodobné, že by pochádzal z čias tatárskeho vpádu (1241-42), pretože by musel mať aspoň 600 rokov. Pričom sa uvádza, že brest sa dožíva maximálne 400-500 rokov. Napriek tomu sa zrejme jednalo o významnú dominantu, ktorá symbolizovala históriu obce od jej počiatkov.
Druhá pochybnosť uvedenej povesti je vo fakte, že spomínané tatárske plienenie v polovici 13. storočia nezasiahlo územie Záhoria. Tatárske vojsko totiž tiahlo z Poľska Považím smerom na Ostrihom, pričom spustošili územie medzi Trnavou a Bratislavou. Záhorie však bolo mimo ich trasy.
To však neznamená, že by Záhorská nížina nebola vystavená plieneniu. V priebehu 13. storočia sa udialo viacero menších vojenských konfliktov, ktoré zasiahli toto územie, pričom ho vojská vyplienili. Je možné, že práve počas týchto konfliktov sa obyvatelia museli ukrývať do lesov, pričom neskoršie podanie povesti spojilo to spojilo so všeobecne známejším plienením územia Tatármi. Navyše, lepšie je v povesti viniť z príkoria vzdialených Tatárov, než priamych susedov, s ktorými sa už medzičasom vytvorili priateľské vzťahy.

 

 

Povesť o breste

 

Povesť o zvone

Spomínaný článok Vl. Plicku v časopise Devín z roku 1934 uvádza aj druhú povesť o časoch vzniku obce, týkajúcu sa stavby kostola (Devín, 1934 / č. 8, str. 46):

Vystavaná dedinka bola pekná, úhľadná. Jej zbožní obyvatelia skoro si začali stavať aj kostol. Neprešlo veľa času a stavba bola dokončená. Všetko bolo v poriadku, chýbal len zvon. Peňazí nemali, kúpiť ho nemohli. Trápilo ich to, ale čo si počať? Trápilo to i starého Martina, ktorý veľa dôvery vkladal v pomoc Božiu.
Bol krásny deň. Sľuboval veľa. A nesklamal! Včasráno vybral sa náš Martinko na pole. Práve sa chcel pomodliť, keď tu naraz spozoroval, ako obďaleč čosi zo zeme vyrýva diviak. Nazdal sa, že vari železnú skrinku so zlatými peniazmi. Či sa len potešil! Hneď si pomyslel, že už bude za čo kúpiť zvon. Takto hútajúc ani nezbadal, že divé zviera utiahlo sa do lesa. Hneď sa ponáhľal k vyrytej veci. Nie, nebola to skrinka s peniazmi, ale bol to - zvon.
Radosti nebolo konca kraja: mali už všetko, bol aj zvon. A keďže vraj zvon bol taký starý ako jeho nálezca, dostal meno Martin. Dlho potom zvolával pobožných kresťanov do kostola. Ale prišla prišla svetová vojna a obci pamätný zvon vzali na vojnové ciele.

 

Povesť o zvone

Farnosť v 14.-16. storočí

17. storočie - stavba nového kostola

 

filiáky - Tomky, Húšky; 19. storočie - kaplnky Panny Márie Lurdskej a Nepoškvrneného Počatia Panny Márie na Tomkoch