Rok svätého Martina

Od decembra do februára ri nedeľných litániách čítame o živote sv. Martina, ako o ňom písali jeho súčasníci.

18. 12. Sulpiciovo stretnutie s Martin, svätcove znamenia
25. 12. Martin a žobrák
1. 1. Martin vzkriesil mŕtveho katechumena
8. 1. Vyvolenie Martina za biskupa
15. 1. Biskup Martin proti pohanskému modlárstvu
22. 1. Biskup Martin na hostine u cisára
29. 1. Biskup Martin a zlý duch
5. 2. Asketický život biskupa Martina
12. 2. Biskup Martin vzkriesil mŕtveho chlapca
19. 2. Posledná arcipastierska cesta o smrť sv. Martina
26. 2. Oslávenie sv. Martina v zástupe svätých

18. 12.
      Sulpicius Severus, Martinov žiak a autor jeho životopisu, spomína na svoje prvé stretnutie so svätým Martinom:
      Dodnes sa čudujem, s akou pokorou a radosťou ma prijal. Želal mi šťastie a mal veľkú radosť, že si ho natoľko vážim, že som za ním meral takú cestu. Ó, ja úbožiak! Skoro sa neodvažujem priznať, že ma uznal za hodného, aby som s ním stoloval, ba dokonca mi sám podal vodu na umytie rúk. Večer mi dokonca umyl nohy a ja som nenabral odvahu, aby som odporoval a zabránil mu v tom. Bol som taký premožený jeho autoritou, že by som považoval za hriech nepodriadiť sa mu.“
(Sulpicius Severus: Život svätého Martina, kap. 25)

      Keď mních Postuminián, ktorý sa po rokoch vrátil z pustovní Blízkeho východu, stretol Martinovho žiaka Gala, prosil ho: „Vrav, pokojne po keltský alebo po galský, rozprávaj, ako chceš, len ak budeš hovoriť o Martinovi! Verím však, že i keby si bol nemý, nebudú sa ti nedostávať slová, ktorými by si o Martinovi prehovoril dôstojne - tak, ako vyslovenie mena Ján rozviazalo jazyk Zachariášovi.“
(Sulpicius Severus: Dialógy, kap. 27)

      Martinov žiak a mních Galus raz rozprával: „Akýsi pes nás obťažoval a štekal na nás. Tu istý spolubrat zvolal: ,V mene Martina ti nariaďujem: stíchni!ʻ Štekanie uviazlo psovi v hrdle, ako keby mu niekto vytrhol jazyk. Nič to, že Martin sám konal zázraky! Verte, že i mnohí iní vykonali veľké veci v jeho mene!“
(Sulpicius Severus: Dialógy, kap. 3)

      Sulpicius Severus zaznamenal túto udalosť: „Po rieke plával had a mieril priamo k brehu, na ktorom sme stáli.
      ,V mene Pána ti nariaďujem,ʻ zvolal Martin, ,vráť sa!ʻ Na svätcovo slovo sa to zhubné zviera hneď otočilo a my sme pozorovali, ako tiahne na druhý breh. Všetci sme videli, že to bol zázrak, a Martin si len zhlboka povzdychol: ,Hady ma poslúchajú, a ľudia nieʻ.“
(Sulpicius Severus: Dialógy, kap. 9)

      Jedného dňa stretol Martin čerstvo ostrihanú ovcu a vravel: „Ona splnila príkaz z evanjelia. Mala dva plášte a jeden darovala tomu, kto nemal žiadny“.
(Sulpicius Severus: Dialógy, kap. 10)


maľba na strope v bočnej lodi
kostola sv. Juraja

25.12. Vianoce sú sviatky daru Božej Lásky. Jej symbolom je aj obdarúvanie druhých. Preto som pre dnešný deň vybral príbeh najznámejší zo života sv. Martina: keď daroval polovicu svojho plášťa žobrákovi. Všimnime si, ako danú udalosť opisuje Martinov žiak a životopisec Sulpicius Severus:

      Toho roku udreli také strašné mrazy, že veľa ľudí zahynulo od chladu. Jedného dňa, bolo to uprostred zimy, stretol Martin v bráne mesta Ambian nahého žobráka. Sám Martin mal už iba zbraň a jednoduchú uniformu. Akonáhle uvidel, že tento úbožiak nadarmo prosí a nikto sa do dobrých skutkov príliš nehrnie, pochopil bohabojný muž, že ho musí sám zachrániť. Ako to mal ale urobiť, keď sám mal už iba plášť? Všetko ostatné totiž takisto rozdal. I vytasil meč a rozťal svoj oblek na dve polovice. Jednu daroval žobrákovi a do druhej sa znovu obliekol.
      Tu sa začali poniektorí okoloidúci veľmi smiať, pretože v tomto oblečení vyzeral ako trhan. Boli tam však aj ludia so zdravým rozumom a tí začali sami nad sebou hlasno nariekať, že sa nezachovali tak ako Martin. Veď sami mali viac a mohli žobráka obliecť bez toho, aby chodili nahí.
      Nasledujúcu noc mal Martin sen. Zjavil sa mu Kristus zahalený do plášťa, do ktorého Martin obliekol bedára. Vtom počul slová: „Pozri sa pozorne na Pána! Spoznávaš tento plášť?“ A Kristus hovoril jasným hlasom k zástupu okolostojacich anjelov: „Martin, ktorý bol až dodnes katechumenom, mňa obliekol do tohto rúcha“. Skutočne Pán pamätá na slová, ktoré sám hlásal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili“.
      Tak dosvedčil, že to bol on, kto bol odetý do žobráka. Na dôkaz onoho dobrého skutku sa zjavil vo svojej dôstojnosti v darovanom plášti. Toto uzrel najblaženejší muž. Výšiny ľudskej slávy síce nedosiahol, zato však poznal Božie zasľúbenie vo svojich skutkoch a vo veku osemnásť rokov pristúpil ku krstu. Len na úpenlivé prosby svojho priateľa tribúna neopustil armádu ihneď. Veď rovnako sľúbil, že sa zriekne sveta, len čo vyprší čas jeho vojenskej služby. Posilňovaný týmto očakávaním zostal Martin ešte dva roky v armáde. Od tejto chvíle však už bol vojakom len podľa mena.
(Sulpicius Severus: Život svätého Martina, kap. 3)

 



Martinov krst


s biskupom sv. Hilárom

1.1. Sulpicius Severus píše o prvom zázraku, ktorý svätec na začiatku svojho pustovníckeho života vykonal:

      Hilárius už v Ríme nebol, preto šiel Martin po jeho stopách do Piktavia (dnes Poitiers), Tam bol veľmi srdečne prijatý a neďaleko mesta si založil kláštor (dnes Ligugé).
      Vtedy sa k menu pridal akýsi katechumen, ktorý túžil po tom, aby ho presvätý muž vyučil vo svojich náukách. Neuplynulo mnoho dní, keď náhle upadol do malátnosti a bol sužovaný horúčkami. A Martin musel znova niekam odísť. Tri dni bol preč a keď sa vrátil, našiel telo bez duše. Smrť prišla tak náhle, že katechumen odišiel z tohto sveta nepokrstený. Rozžialení bratia konali okolo tela mŕtveho smútočné obrady, keď s plačom a bedákaním pribehol Martin. Celú jeho myseľ naplnil Duch Svätý. Nariadil ostatným opustiť celu, v ktorej ležal mŕtvy, a za zatvorenými dverami sa vrhol na bezduché telo. Keď sa už nejaký čas usilovne modlil, pocítil skrze Pánovho Ducha, že do neho vstúpila sila. Troška sa vzpriamil a uprene hľadel na tvár mŕtveho. Teraz už bol pokojný, spoliehal sa na Božie milosrdenstvo a vyslyšanie svojich modlitieb. Uplynuli necelé dve hodiny a Martin začal pozorovať, ako sa údy mŕtveho chvejú a otvorené oči sa pohybujú. I obrátil sa na Pána mocným hlasom a naplnil celu jasotom. Jasanie začuli tí, ktorí stáli vonku a vtrhli dovnútra. Naskytol sa im neobyčajný pohľad: Toho, ktorého zanechali mŕtveho, videli živého.
      Tak bol navrátený k životu, ihneď prijal krst, žil potom ešte mnoho rokov a ako prvý bol pre nás dokladom Martinovej zázračnej moci. Sám vysvetľoval, že keď opustil telo, bol privedený pred súd a už myslel, že bude odsúdený do nehostinných miest a medzi temný dav. Tu ale dvaja anjeli potvrdili sudcovi, že práve za neho sa modlí Martin. Tí istí anjeli nariadili, aby bol odvedený späť a navrátený Martinovi a aby bol mu bol znovu daný život. Od tej doby meno blaženého muža vyniklo natolko, že bol pokladaný nielen za svätca ako už predtým, ale takisto za mocného a opravdivého apoštola.
(Sulpicius Severus: Život svätého Martina, kap. 7)

 


Martin kriesi mŕtveho

8.1. O vyvolení Martina za biskupa je známa legenda, kde významnú úlohu zohrali husi. Isté je, že Martin sa zdráhal prijať úlohu biskupa. Jeho žiak a životopisec opisuje udalosti okolo jeho voľby takto:

      V tom čase si v meste Turónov (dnes Tours) žiadali Martina za biskupa. Keď ho však nemohli dostať z kláštora, vrhol sa Martinovi k nohám istý Rustikus, jeden z obyvateľov mesta. Tvrdil, že jeho manželka je chorá, a tak primäl Martina, aby išiel s nimi. Na ceste naňho už čakali zástupy ľudí, a tak prišiel do mesta akoby pod ochranou. Neuveriteľné množstvo ľudí sa vtedy zišlo na voľbu biskupa, a to nielen z Turónu, ale i z okolitých miest. Všetci boli rovnakého zmýšľania, jednotnej vôle a želania: Martin je najsúcejší, aby sa stal biskupom! Pre Cirkev bude taký kňaz šťastím! Predsa len sa našli takí, a to niektorí z radov biskupov povolaných na vysvätenie nového biskupa, ktorí proti voľbe jednoznačne brojili. Vraveli, že je úplne hodný opovrhnutia, že je nedôstojné, aby úrad biskupa zastával človek vyzerajúci tak nechutne, v špinavých šatách a s neupravenými vlasmi. Ľuďom so zdravým rozumom bola ich prostoduchosť na smiech. Veď tí, ktorí chceli tohto skvelého muža haniť, ho vlastne chválili. Rovnako nemohli robiť nič iné, než čo si z Božej vôle zaumienil ľud. Z prítomných biskupov sa vraj staval na odpor istý Nepriateľ.
      Všetci však mohli vidieť, ako o ňom v omšovom čítaní vydalo svedectvo samotné (sväté) Písmo. Pretože nie náhodou sa stalo, že lektor, ktorý mal v ten deň predčítať zo Starého zákona, sa pre množstvo ľudí nepredral dopredu. Oltárni služobníci už boli ako na tŕňoch, keď tu zrazu, kým daromne čakali, vzal ktosi Žaltár a prečítal prvý verš, ktorý zbadal. Ten žalm znel: „Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu naprotiveň svojim nepriateľom, aby si umlčal pomstivého nepriateľa.“ (Ž 8, 3) Tu sa zdvihol krik a strana nepriateľov bola porazená. A má sa za to, že onen žalm bol prečítaný Božím riadením, aby tak počul Nepriateľ potvrdenie Božieho zámeru. Nepriateľ bol usvedčený a porazený ústami nemluvniat a dojčeniec, Martinovi sa však dostalo slávy.
(Sulpicius Severus: Život svätého Martina, kap. 9)

 

15.1. Sulpicius Severus opisuje Martinovo zázračné konanie aj v jeho boji proti pohanskému modlárstvu:

      Onedlho osvedčil Martin svoju silu vo veľmi podobnom diele. V akejsi dedinke totiž podpálil starý a veľmi chýrečný (pohanský) chrám. Ale pretože fúkal vietor, šľahali jazyky plameňov až k tesne susediacemu domu. Akonáhle si to Martin všimol, rýchlo vyliezol na strechu domu a vrhol sa do cesty plameňom. Tu bolo možné vidieť, ako sa oheň obracia proti vetru, až sa zdalo, akoby spolu obidva živly zvádzali boj. A tak Martin dokázal, že plameň konal svoje dielo iba tam, kde mu to nariadil.
      V obci menom Leprosum sa Martin chystal rovnako roz-vrátiť tamojší (pohanský) chrám zbohatnutý náboženskou poverou. Na odpor sa mu však postavilo také množstvo pohanov, že bol zahnaný a nevyviazol bez úhony. Skryl sa teda na neďaleké miesto. Obliekol sa do kajúcnického rúcha, posypal si hlavu popolom, postil sa a modlil. A vtedy prosil Pána, aby bol chrám rozvrátený božskou silou, pretože ho nezmohla ľudská ruka. Vtom sa objavili dvaja anjeli ako celé nebeské vojsko, boli vyzbrojení štítom a kópiou a vraveli Martinovi: „Pán nás posiela, aby sme obrátili na útek to množstvo nevzdelaných vidiečanov a boli Martinovi na ochranu, aby mu nikto nebránil, kým nezbúra chrám. Vráť sa teda a dokonči začaté dielo!“
      Martin sa teda vrátil a celý zástup sa ticho prizeral, pokiaľ nerozbúral do základov bohapustú svätyňu a všetky oltáre a modly nespálil na popol. Keď to dedinčania uvideli, pochopili, že boli omráčení a vydesení z Božieho príkazu, aby nebránili biskupovi v jeho diele. Takmer všetci uverili v Pána Ježiša a verejne vyznali, že budú uctievať Martinovho Boha a odvrhnú modly, ktoré im neboli schopné pomôcť.
(Sulpicius Severus: Život svätého Martina, kap. 14)

22.1. Sulpicius Severus píše aj o tom, ako sv. biskup Martin vyhnal diabla z posadnutého človeka:

      Zlý duch strašne mučil sluhu istého prokonzula Tetradia. Keď požiadali Martina, aby vložil na posadnutého ruky, prikázal im ho priviesť. Lenže zlý duch tak hrozne ceril svoje zuby na všetkých, ktorí sa čo i len priblížili, že sa nedal za žiadnu cenu vyviesť z cely, kde sa nachádzal.
      Tu sa Tetradius vrhol k nohám blaženého muža a prosil ho, aby sám vstúpil do domu, kde prebývala táto démonická bytosť. Na to Martin odpovedal, že nemôže vstúpiť do domu neznaboha a pohana. Tetradius bol totiž ešte zamotaný do bludu pohanstva. A sľúbil, že ak Martin vyženie z chlapca zlého ducha, stane sa kresťanom.
      A tak Martin vložil na chlapčiska ruky a vyhnal nečistého ducha. Keď to prokonzul uvidel, ihneď uveril v Pána Ježiša, stal sa katechumenom a onedlho bol tiež pokrstený. Martina vždy mával v podivuhodnej úcte, pretože jemu vďačil za svoju spásu.
(Sulpicius Severus: Život svätého Martina, kap. 17)

      Zápas so zlým duchom chápal sv. Martin ako dať priestor pre Božie milosrdenstvo. Jeho životopisec píše:

      Diabol sa často snažil Martinovi škodiť a vysmieval sa mu. Martin mu raz povedal: „Keby si ty, úbožiak, zanechal prenasledovanie ľudí a ľutoval svoje skutky teraz, keď je súdny deň už blízko - ja by som ti v pravej dôvere v Ježiša Krista sľúbil milosrdenstvo!"
(Sulpicius Severus: Život svätého Martina, kap. 22)

 

29.1. Ako sa dozvedáme zo životopisu sv. Martina, tento svätý biskup sa neprispôsoboval ani mocným tohto sveta, ani  sa nenechal ničím zneistiť či zastrašiť. Tak bol svojím konaním príkladom pre ostatných. Sulpicius Severus o tom píše:

      Ako na veľkú slávnosť boli na túto hostinu pozvaní najmocnejší a najznamenitejší muži: Evodius, prefekt a zároveň konzul, najspravodlivejší muž, akého kedy zem nosila; ďalej dvaja členovia cisárskej družiny majúci najväčšiu moc - kráľov brat a strýc. Medzi nich zasadol k stolu Martinov presbyter. Samotný Martin sa posadil vedľa cisára.
      Asi v polovici hostiny, ako je zvykom, podal sluha cisárovi čašu. Maximus však nariadil, aby ju najprv podali presvätému biskupovi. Túžobne totiž očakával, že bude môcť sám prijať pohár z Martinovej pravice. Ibaže Martin, keď sa napil, podal pohár svojmu presbyterovi, ktorému podľa neho samozrejme najviac prináležalo, aby pil hneď po ňom. A tiež by ani nepokladal za poctivé, aby pred kňazom uprednostnil samotného cisára alebo niekoho z jeho najbližších.
      To priviedlo vladára i všetkých prítomných do takého úžasu, že sa im dokonca toto správanie, hoci ním boli ponížení, zapáčilo.
(Sulpicius Severus: Život svätého Martina, kap. 20)

      Životopisec sa neskôr takto zamyslel nad Martinovým správaním:

      Skutočne blažený muž, v ktorom nebola lesť! Nikoho nesúdil, nikoho nezatracoval, nikomu neodplácal zlým za zlé.
      Proti bezpráviu sa obrnil takou trpezlivosťou, že sa nechal poškodzovať od najnižších klerikov dokonca i vtedy, keď už bol najvyšším kňazom, nezbavil ich za to ich postavenia a neodopieral im svoju lásku, pokiaľ to len trochu bolo možné. Nikto ho nikdy nevidel nahnevaného, nikdy pohnutého, nikdy rozosmiateho; neustále bol rovnaký: Vždy mal výraz akejsi nebeskej radosti. Zdalo sa, že žije v inom svete. Na perách mal bez prestávky Krista, v srdci nič než zbožnosť, pokoj a milosrdenstvo.
(Sulpicius Severus: Život svätého Martina, kap. 26-27)

 

5.2. O asketickom živote sv. Martina píše jeho žiak Sulpicius Severus vo svojom prvom liste, adresovanom Euzébiovi:

      Biskupi majú vo zvyku konať vo svojich cirkvách každoročne vizitácie. Tak aj Martin prišiel raz uprostred zimy do akejsi farnosti.
      Klerici mu prichystali príbytok v sakristii kostola. Rozložili veľký oheň pod spráchnivenou tenučkou podlahou (s teplovzdušným vykurovaním) a lôžko mu vystlali množstvom slamy. Keď sa Martin uložil na spánok, zdesil sa z neobvyklej mäkkosti príliš zvodného lôžka. Bol totiž zvyknutý spať na holej zemi iba na jednej vlnenej prikrývke. A rozčúlený - ako keby sa mu dostalo nejakého príkoria - rozhádzal slamu všade okolo seba, teda aj na vyhrievanú podlahu. Unavený po dlhej ceste hneď usnul na holej zemi, ako bol zvyknutý.
      Asi o polnoci zapálil žíhavý oheň cez porušenú podlahu suché seno. Martin bol vytrhnutý zo spánku. Zaskočila ho táto neočakávaná udalosť, hroziace nebezpečenstvo, a predovšetkým, ako potom sám rozprával, škaredo dotierajúci diabol. Potom, keď bolo treba, utiekol sa do bezpečia modlitby! Chcel vybehnúť von. Dlho zápasil so závorou, ktorou zatarasil dvere. Tu si uvedomil, že okolo neho sa rozhorel obrovský požiar a že mu dokonca horí odev.
      Konečne sa spamätal a uvedomil si, že záchrana nie je v úteku, ale v Pánovi. Chopil sa štítu modlitby a viery a celkom obrátený k Bohu vrhol sa na zem doprostred plameňov. Tu sa Božím riadením oheň vzdialil a Martin sa modlil v kruhu plameňov, ktoré mu neublížili. Oheň mocnie a hučí. Mnísi sa zbiehajú k zaseknutým dverám, vyrážajú ich, hasia oheň a z prostriedku plameňov vynášajú Martina, majúc za to, že už bude dlhotrvajúcim požiarom úplne spálený.
      Pán je svedkom mojich slov. Sám Martin mi o tejto príhode rozprával, a to s plačom, ako ho diabol oklamal, že totiž vytrhnutý zo spánku nepomyslel hneď na zbožnú modlitbu, ktorou by bojoval proti nebezpečenstvu. Oheň okolo neho vraj zúril už dlho, zatiaľ čo on sa v rozrušení márne pokúšal vyraziť dvere. Akonáhle sa však uchýlil pod zástavu kríža a chopil sa zbrane modlitby, plamene sa rozostupovali a čo predtým strašne pálilo, zdalo sa teraz ako vlhká rosa.
      Nech teda každý pochopí, kto číta tieto riadky, že Martin bol síce skúšaný nebezpečenstvom, ale skutočne obstál.
(Prvý list Sulpicia Severa)

 

12.2. Martinov životopisel Sulpicius severus spomína ďalší zázrak vzkriesenia mŕtveho dieťaťa, ktorý urobil Boh skrze tohoto svätého biskupa, aby tak priviedol pohanov k viere:

      Už ani neviem, aký dôvod nás viedol po ceste do mesta Karnutov (dnešné Chartres). Keď sme šli okolo nejakej osady, v ktorej bývalo veľa ľudí, vyšiel nám oproti obrovsky dav. Všetko to boli pohania, pretože nikto z nich dosiaľ nepoznal Krista. Len kvôli chýru o takom mužovi pokryli zástupy ľudí všetky pláne na široko-ďaleko. Martin videl, že je potrebné konať. Duch bol s ním a on sa celý rozhorlil. A neznelo to ani ako ľudský hlas, keď hlásal pohanom Božie slovo, keď si niekoľkokrát poťažkal: „Prečo takýto zástup nepozná Pána a Spasiteľa?“ Medzitým nás obklopilo neuveriteľné množstvo ľudí. Naraz istá žena, ktorej syn chvíľku predtým skonal, podala blaženému mužovi na vystretých rukách bezvládne telo dieťaťa a riekla: „Vieme, že si Boží priateľ. Vráť mi ho, pretože je to môj jediný syn!“ Všetci sa pridali a kričali na súhlas. Martin prijal telo onoho mŕtveho, pretože vedel, ako nám neskôr sám povedal, že pre spásu prihliadajúcich mu bude daná moc na vykonanie takéhoto skutku.
      Všetci sa prizerali. Martin pokľakol na kolená.
      Pomodlil sa, vstal - a vrátil matke toho maličkého, privedeného opäť k životu. Celý zástup pozdvihol jasot k nebesiam. Všetci vyznávali, že Kristus je Boh. Potom sa hromadne hrnuli k nohám blaženého muža a úprimne žiadali, aby z nich spravil kresťanov. Bez váhania a tak, ako stáli uprostred pláne, nad nich vystrel ruky a urobil z nich katechumenov. Potom sa otočil k nám a povedal, že sa nestali katechumenmi na pláni náhodou, pretože práve tam bývajú zasväcovaní i mučeníci.
(Sulpicius Severus: Dialógy, kap. 4)

 

19.2. Sulpicius Severus v treťom liste, ktorý adresoval svojej svokre Basule, píše o smrti svätého Martina:

      Martin vedel dlho vopred o svojej smrti a povedal bratom, že sa blíži smrť jeho tela. Medzitým sa ukázala potreba navštíviť farnosť v Condaces (dnešné Candes. Klerici tejto cirkvi sa preli a on túžil obnoviť tam pokoj. Hoci vedel, že sa jeho dni chýlia ku koncu, neodmietol vydať sa v takej veci na cestu, lebo bol presvedčený, že dobre zavŕši svoje čnosti, keď po sebe zanechá obnovený pokoj v Cirkvi.
      Šiel tam teda a po obnovení pokoja medzi klerikmi sa nejaký čas zdržal v tej cirkevnej obci. Keď už pomýšľal vrátiť sa do kláštora, začali ho zrazu opúšťať telesné sily.
      I zvolal bratov a oznámil im, že zomiera. Tu začali všetci žalostne plakať a súhlasne bedákali: „Prečo nás, otče, opúšťaš? A komu nás, opustených, zanecháš? Na tvoje stádo sa vrhnú draví vlci. Kto nás uchráni pred ich zubami, keď udrú pastiera? Vieme, že túžiš po Kristovi, ale odmenu máš zabezpečenú a oddialením sa nezmenší. Radšej sa zľutuj nad nami, ktorých opúšťaš.“
      Tento plač ho dojal, lebo veď celý vždy oplýval hlbokým milosrdenstvom v Pánovi; a hovorí sa, že zaslzil. Obrátil sa k Pánovi a na ich plač povedal iba toto: „Pane, ak som ešte potrebný tvojmu ľudu, neodmietam pracovať. Nech sa stane tvoja vôľa“. Aký obdivuhodný muž! Ani práca ho nezlomila, ani smrť ho nemohla pokoriť! Neprikláňal sa ani na jednu stranu. Ani smrti sa nebál, ani žiť neodmietal. Oči i ruky mal ustavične pozdvihnuté k nebu a jeho nezlomný duch neustával v modlitbe.
      A keď ho kňazi, čo sa k nemu zišli, prosili, aby sa obrátil na bok, a tak uľahčil svojmu telu, povedal: „Nechajte, nechajte ma, bratia, hľadieť radšej do neba ako na zem, aby sa duch uberal svojou cestou k Pánovi.“ Keď to povedal, videl stáť neďaleko seba diabla. „Čo tu stojíš,“ hovorí, „ty krutá beštia?! Nič na mne nenájdeš, prekliaty ničomník. Mňa prijme Abrahámovo lono.“ S týmito slovami odovzdal nebu ducha. Martina s radosťou prijímajú do Abrahámovho lona; chudobný a skromný Martin vstupuje bohatý do neba.
(Tretí list Sulpicia Severa)

 



pohreb sv. Martina

26.2. Sulpicius Severusvo svojom druhom liste, adresovanom Auréliovi, naznačuje práve sa rozvíjajúcu úctu voči biskupovi Martinovi, ako svätcovi. Takáto úcta sa dovtedy prejavovala len voči mučeníkom. Práve sv. Martin je prvý, komu sa cirkvi oficiálne vzdávala úcta, hoci nezomrel mučeníckou smrťou:

      Náhle sa mi zdá, že vidím svätého Martina odetého do bieleho rúcha. Jeho tvár plápolala ako oheň, oči žiarili ako hviezdy a vlasy mali farbu purpuru. Ukázal sa mi v rovnakej telesnej podobe, v akej som ho poznal. Hoci som ho teda mohol rozpoznať, nemohol som na neho hľadieť. Trošku sa na mňa pousmial a ukázal mi v pravici knižku, ktorú som napísal o jeho živote. Objal som jeho sväté kolená a prosil som o požehnanie, ako som bol zvyknutý. Pocítil som, ako položil svoje ruky na moju hlavu a počul som, ako medzi vznešenými slovami požehnania opakuje ono dôverne známe meno kríža. Uprel som na neho svoj zrak a nemohol som sa nasýtiť pohľadom jeho tváre. Náhle bol vytrhnutý a vyzdvihnutý do výšky. Sledoval som ho, ako je odnášaný na veľmi rýchlom oblaku cez nekonečné vzdušné diaľky, kým ho neprijalo otvorené nebo.

      Martin sa pripojil k apoštolom a prorokom.
      S ich dovolením si trúfnem povedať, že v zástupe svätých on nie je menší než ktokoľvek z nich. Ako dúfam a skalopevne verím, je najskôr s tými, ktorí si vyprali šaty v krvi a nepoškvrnení sprevádzajú vodcu Baránka. Hoci mu doba nedovolila podstúpiť mučeníctvo, dostane sa mu slávy mučeníkov, pretože silou i túžbou mohol a chcel byť mučeníkom... Ale napriek tomu, že toto nevytrpel, dosiahol mučeníctvo bez preliatia krvi. Pretože ktoré z ľudských trápení nepodstúpil v nádeji na spásu, v hladovaní, bdení, nahote, pôstoch, hanení od závistlivcov, prenasledovaní od zvrhlých ľudí, starostlivosti o slabých, starostiach o ohrozených?
      Vari trpel niekto, aby Martin netrpel s ním? Kto bol potupovaný, že by to Martina nepálilo? Kto zomrel bez jeho sĺz? A okrem toho všetkého ešte rozličné každodenné zápasy proti telesnej moci i proti duchovnej ničomnosti. Hoci bol napádaný rôznymi pokušeniami, vždy v ňom zvíťazila odvaha k premáhaniu, trpezlivosť v čakaní, vyrovnanosť pri znášaní čohokoľvek. Ó, skutočne slovami neopísateľný muž! Neopísateľný vo svojej zbožnosti, milosrdenstve a láske, ktorá v tomto studenom svete chladne, vo svätých mužoch, v Martinovi však pretrvala až do konca, ba každým dňom ešte rástla. Z jeho dobroty som mal ja sám úžitok, pretože ma veľmi miloval, mňa nehodného a lásku si nezasluhujúceho.
(Druhý list Sulpicia Severu - Auréliovi)